Exhibitions

Evidence of Absence, Hotdock project space, 12.4. – 7.5.2019, kurátorka: Mária Janušová

Samostatná výstava maliarky mladej generácie Alexandry Barth s názvom Evidence of Absence predstavuje výber z jej najnovšej tvorby. Zatiaľ čo sa autorka v minulosti prevažne venovala figurálnej maľbe s výraznou farebnosťou nadväzujúcou na pop art a tvorbu Roya Lichtensteina, od roku 2017 rozvíja svoju odlišnú, presvedčivejšiu maliarsku polohu. Jej tvorba je naďalej charakteristická ostrou plošnosťou v intencii greenbergovských kritérií modernistickej maľby, avšak z diel sa vytráca figúra, radikálne sa potláča farebnosť len na bielu, čiernu a odtiene šedej, zároveň sa redukuje detail a abstrahuje tvar. Barth sa zameriava na skúmanie okolitého priestoru – či už verejného alebo z bezprostredného súkromia –, vecí a ich vzájomných vzťahov, ktoré vníma svojím obzvlášť citlivým okom pozorovateľky. V maľbe vychádza z fotografickej predlohy, a to najmä vlastnej. Pri zaznamenávaní výjavu ju nezaujíma celok, pozornosť upútava iba na konkrétny výsek reality, ku ktorému ju priťahuje istá súhra tvarov, línií a plôch; všetko ostatné považuje za zbytočné a v maľbe to vynecháva. Pre prezentované diela je príznačný autorkin záujem o urbánne prostredie, čo sa prejavuje v znázorneniach bytového, ako aj verejného priestranstva. Mesto je s Alexandrou Barth bytostne previazané a pre jej tvorbu je úplne smerodajné. Takmer celý život prežila v Petržalke, kde sa do nej vtláčala každodenná prítomnosť a šedosť panelákového sídliska, ako aj monumentálne čisté formy a ich kontrastné pôsobenie s komornými utilitárnymi stavbami, teda prvky, ktoré môžeme nájsť aj v jej obrazoch. I keď autorkina maliarska tvorba dlhodobo balansuje na pomedzí reality a abstrakcie, v predstavenej sérii je možné badať výraznejší posun k tvarovej abstrakcii. Tým jej diela ešte viac naberajú na mnohovýznamnosti a symbolike. Spolu s použitím až prehnane fádnych veľkých plôch monotónnych farieb Barth vytvára zvláštne, citlivé obrazy so psychologickým zreteľom, podobné talianskej metafyzickej maľbe a surrealizmu. Alexandra Barth (*1989, Malacky) vyštudovala maľbu na bratislavskej VŠVU v ateliéri Ivana Csudaia (2007 – 2013). Vystavovala na viacerých samostatných a skupinových projektoch najmä v nezávislých bratislavských galériách, napr.: Žumpa (2018), Sumec (2018), Temporary Parapet (2017), Kunstverein Bratislava (2017), PRFR Studios (2016; 2015). Bola viacnásobnou finalistkou Ceny VÚB Maľby. Jej diela sa nachádzajú v niekoľkých súkromných zbierkach. Vedie artist run galériu Temporary Parapet. Žije a tvorí v Bratislave – Petržalke. Text: Mária Janušová Výstavu z verejných zdrojov podporil formou štipendia Fond na podporu umenia. Fond je hlavným partnerom projektu.

Pozoruhodnosti, Žumpa, 26.9.2018

Miestnosť toalety nebýva predmetom estetickej kontemplácie, vnímame ju ako miesto s úzko vymedzenou funkciou. Avšak táto miestnost je často útočiskom pred spoločnosťou a prúdom diania. Človek uzavretý medzi štyrmi stenami toalety má priležitosť v kľude upierať svoj zrak na architektonické, technické a materiálové pozoruhodnosti. Môže sa pozastaviť nad pôvabom geometrických línií, textúrou dlažby a obkladov, nad vertikálami zarubní a dverí, rytmom členenia okenných rámov, nad trajektóriou trubiek… Vníma históriu drobných ci rozsiahlejších úprav naprieč niekoľkými desaťročiami, stopy vkusu a praktických možností jednotlivých majiteľov, stopy života jej nájomníkov.  Rozhodla som sa vychádzať z takéhoto pozorovania. zobrazujem kľúčové estetické momenty galérie Žumpa, ktoré upútali moju pozornosť neberúc do úvahy funkčné dôvody ich existencie. Vnímanie architektúry ignorujúc jej úžitkovosť sa podobá vnímaniu abstraktného umenia. Dovoľujem si upozorniť na jednu špeciálnu zvláštnosť priestoru Žumpy – výstupok na strope pripomínajuci štukatérsky ornament, údajne však slúžiaci na umiestnenie potrubia susediaceho bytu. Architektonický parazit, ktorý, uvedomujúc si svoju nepatričnosť, vzal na seba harmonickú formu línií „vlievajúcich“ sa do stien svojho hostiteľa. A.B.

Stav vecí, Sumec, 25. 1. – 9. 3. 2018, kurátor: Ľuboš Lehocký

Alexandra Barth (1989, Malacky) je absolventkou maľby na VŠVU. Vo svojej maliarskej a grafickej tvorbe využíva princíp striktne ohraničených a jednoliatych farebných polí, redukcie výrazových prostriedkov a geometrizácie. Tematicky vychádza zo snahy definovať svoje miesto v spoločnosti prostredníctvom pozorovania elementov utvárajúcich každodennosť. V roku 2017 založila v Bratislave “artist run” galériu Temporary Parapet. Žije a tvorí v Bratislave – Petžalke.
_

Alexandra Barth nám predstavuje na prvý pohľad prosté veci: panelák, schody, okno, zostavu nábytku, ventilátor, výťah. Vec je však zložitejšia, autorku totiž zaujíma aj čosi iné ako interiér bytu a exteriér sídliska, napríklad (maliarske) abstrahovanie. Ktoré zo súboru vlastností a detailov možno vynechať, aby sme vec ešte spoznali? Čo možno opomenúť, aby sme stále boli schopní vnímať základné kvality priestoru? Vystavené diela naznačujú, že vecí, od ktorých možno abstrahovať, a pritom nestratiť spred očí to podstatné, je pravdepodobne mnoho, respektíve, tých, ktoré sú pri identifikácii predmetov a zorientovaní sa v priestore (vo svete) dôležité, nie je až tak veľa. Autorkina radikálna redukcia obrazu predmetnej skutočnosti na striktne ohraničené, jednofarebné, homogénne plochy základných geometrických tvarov by sa niekomu mohla javiť ako prejav zbytočného, samoúčelného exponovania formy. Opak je však pravdou, práve vďaka tomu dokáže Barth vystihnúť a my sme schopní vnímať stav vecí, očistený od nánosov mätúceho smogu krikľavej vizuality.

Tak ako slovo „vec“ v tomto texte chápeme rôzne v závislosti od kontextu, nadobúdajú aj „veci Alexandry Barth“ zmysel v závislosti od jej uhla pohľadu, výberu samotných vecí, kompozície, farebnosti a pod., ale aj v závislosti na kontexte ďalších diel, výstavného priestoru a napokon v kontexte životnej skúsenosti jednotlivých divákov. Čo sú teda potom veci (okrem toho, čo už bolo naznačené), ktoré môžeme pri pohľade na diela Alexandry Barth vnímať, cítiť, tušiť? Napríklad to, čo cítime, keď z nejakého dôvodu nehybne ležíme a zamyslene sa dívame na plafón, alebo to, na čo sme mysleli, keď sme v lete sedeli na terase na najvyššom poschodí budovy, alebo keď sme sa dívali zdola na kohosi takmer nahú postavu vo výške. Alebo keď si spomenieme na pocit z výťahu, ktorým sa vozíme každý deň – ja tam, ty tam, ona tam, on inam.

Pôvodný stav, Temporary Parapet, 27.10. – 25.11.2017

Spôsobuje nutnosť tolerovať nedokonalosť znecitlivenie? Vyvoláva stiesnenosť priestoru mentálny úpadok jeho obyvateľa? Séria Pôvodný stav vznikala približne jeden rok. Počas tohto roka som zmenila bydlisko, ateliér aj pracovisko a zúčastnila sa troch rekonštrukcií. Otázka povahy priestoru a jeho prispôsobovania na mieru majiteľa sa pre mňa prirodzene stali naliehavou témou. Nosným pocitom tejto série je vlastne rozkol medzi súčasným stavom vecí a tým čo by mohlo byť inak. O túžbe niečo zmeniť.     Maľby na výstave Pôvodný stav tematicky nadväzujú na veľkoplošné grafiky zo série Poriadok vecí – pokračovala som v zobrazovaní miest a vecí, ktoré súvisia s mojou každodennosťou, začala ma však zaujímať aj bytová kultúra vo všeobecnosti. Vrátane verejných priestorov.     (Anti)estetika petržalskej všednosti, ktorú možno vidieť na fotografiách interiérov v inzerátoch realitných kancelárií. Úložné riešenia na šaty a topánky v malých priestoroch, quick-fix poškodenej plávajúcej podlahy, sadrokartonové oblúky, plastové okná a parapety, hliníkové žalúzie. Obmedzené možnosti umiestnenia jednotlivých kusov nábytku. Improvizácia, dočasné riešenia, ergonomické kompromisy. Toto všetko dôverne poznám aj z vlastnej skúsenosti a uvažujem nad tým, ako táto skúsenosť(estetická aj funkčná) formuje moju vnímavosť a citlivosť. Petržalské terasy sú pre mňa symbolom nevyužitého potenciálu, rada si ich predstavujem v utopickej verzii – ako promenádu so živými prevádzkami, bez odpadkov, kde si rozmanité zoskupenia ľudí nekonfliktne vychutnávajú slnečné počasie. Petržalské exteriéry kontrastujú svojou monumentalitou s úspornými bytovými jednotkami. Paneláky tvoria dlhé línie zbiehajúce sa kdesi v diaľke, priestor je veľkorysý a odcudzený. Geometrickú striktnosť narúša organickosť popraskaného asfaltu, odpadkov a trsy trávy prerážajúce cez betón. Terasy stimulujú moju predstavivosť, sú ako projekčné plátna kde sa môže udiať čokoľvek. Pôvodný stav je reflexiou miesta, ktoré považujem za definujúce moju identitu. Pokúšam sa oslobodiť svoje vnímanie od čisto pragmatického rámca. Bránim sa estetickému znecitliveniu, ktoré vzniká v spojení s miestami, ktoré sú súčasťou každodennej rutiny.     Verím, že nie je potrebné unikať a že existuje možnosť pretvárať