Pozoruhodnosti, Žumpa, 26.9.2018, Foto: Ester Mládenková

Miestnosť toalety nebýva predmetom estetickej kontemplácie, vnímame ju ako miesto s úzko vymedzenou funkciou.
Avšak táto miestnost je často útočiskom pred spoločnosťou a prúdom diania. Človek uzavretý medzi štyrmi stenami toalety má priležitosť v kľude upierať svoj zrak na architektonické, technické a materiálové pozoruhodnosti. Môže sa pozastaviť nad pôvabom geometrických línií, textúrou dlažby a obkladov, nad vertikálami zarubní a dverí, rytmom členenia okenných rámov, nad trajektóriou trubiek… Vníma históriu drobných ci rozsiahlejších úprav naprieč niekoľkými desaťročiami, stopy vkusu a praktických možností jednotlivých majiteľov, stopy života jej nájomníkov. 
Rozhodla som sa vychádzať z takéhoto pozorovania. zobrazujem kľúčové estetické momenty galérie Žumpa, ktoré upútali moju pozornosť neberúc do úvahy funkčné dôvody ich existencie. Vnímanie architektúry ignorujúc jej úžitkovosť sa podobá vnímaniu abstraktného umenia.
Dovoľujem si upozorniť na jednu špeciálnu zvláštnosť priestoru Žumpy – výstupok na strope pripomínajuci štukatérsky ornament, údajne však slúžiaci na umiestnenie potrubia susediaceho bytu. Architektonický parazit, ktorý, uvedomujúc si svoju nepatričnosť, vzal na seba harmonickú formu línií „vlievajúcich“ sa do stien svojho hostiteľa.
A.B.

 

Alexandra Barth

 

Stav vecí, Sumec, 25. 1. – 9. 3. 2018

Alexandra Barth (1989, Malacky) je absolventkou maľby na VŠVU. Vo svojej maliarskej a grafickej tvorbe využíva princíp striktne ohraničených a jednoliatych farebných polí, redukcie výrazových prostriedkov a geometrizácie. Tematicky vychádza zo snahy definovať svoje miesto v spoločnosti prostredníctvom pozorovania elementov utvárajúcich každodennosť. V roku 2017 založila v Bratislave “artist run” galériu Temporary Parapet. Žije a tvorí v Bratislave – Petžalke.
_

Alexandra Barth nám predstavuje na prvý pohľad prosté veci: panelák, schody, okno, zostavu nábytku, ventilátor, výťah. Vec je však zložitejšia, autorku totiž zaujíma aj čosi iné ako interiér bytu a exteriér sídliska, napríklad (maliarske) abstrahovanie. Ktoré zo súboru vlastností a detailov možno vynechať, aby sme vec ešte spoznali? Čo možno opomenúť, aby sme stále boli schopní vnímať základné kvality priestoru? Vystavené diela naznačujú, že vecí, od ktorých možno abstrahovať, a pritom nestratiť spred očí to podstatné, je pravdepodobne mnoho, respektíve, tých, ktoré sú pri identifikácii predmetov a zorientovaní sa v priestore (vo svete) dôležité, nie je až tak veľa. Autorkina radikálna redukcia obrazu predmetnej skutočnosti na striktne ohraničené, jednofarebné, homogénne plochy základných geometrických tvarov by sa niekomu mohla javiť ako prejav zbytočného, samoúčelného exponovania formy. Opak je však pravdou, práve vďaka tomu dokáže Barth vystihnúť a my sme schopní vnímať stav vecí, očistený od nánosov mätúceho smogu krikľavej vizuality.

Tak ako slovo „vec“ v tomto texte chápeme rôzne v závislosti od kontextu, nadobúdajú aj „veci Alexandry Barth“ zmysel v závislosti od jej uhla pohľadu, výberu samotných vecí, kompozície, farebnosti a pod., ale aj v závislosti na kontexte ďalších diel, výstavného priestoru a napokon v kontexte životnej skúsenosti jednotlivých divákov. Čo sú teda potom veci (okrem toho, čo už bolo naznačené), ktoré môžeme pri pohľade na diela Alexandry Barth vnímať, cítiť, tušiť? Napríklad to, čo cítime, keď z nejakého dôvodu nehybne ležíme a zamyslene sa dívame na plafón, alebo to, na čo sme mysleli, keď sme v lete sedeli na terase na najvyššom poschodí budovy, alebo keď sme sa dívali zdola na kohosi takmer nahú postavu vo výške. Alebo keď si spomenieme na pocit z výťahu, ktorým sa vozíme každý deň – ja tam, ty tam, ona tam, on inam.

Ľuboš Lehocký 

 

 

Pôvodný stav, Temporary Parapet, 27.10. – 25.11.2017

Spôsobuje nutnosť tolerovať nedokonalosť znecitlivenie? Vyvoláva stiesnenosť priestoru mentálny úpadok jeho obyvateľa?

Séria Pôvodný stav vznikala približne jeden rok. Počas tohto roka som zmenila bydlisko, ateliér aj pracovisko a zúčastnila sa troch rekonštrukcií. Otázka povahy priestoru a jeho prispôsobovania na mieru majiteľa sa pre mňa prirodzene stali naliehavou témou. Nosným pocitom tejto série je vlastne rozkol medzi súčasným stavom vecí a tým čo by mohlo byť inak. O túžbe niečo zmeniť.     Maľby na výstave Pôvodný stav tematicky nadväzujú na veľkoplošné grafiky zo série Poriadok vecí – pokračovala som v zobrazovaní miest a vecí, ktoré súvisia s mojou každodennosťou, začala ma však zaujímať aj bytová kultúra vo všeobecnosti. Vrátane verejných priestorov.     (Anti)estetika petržalskej všednosti, ktorú možno vidieť na fotografiách interiérov v inzerátoch realitných kancelárií. Úložné riešenia na šaty a topánky v malých priestoroch, quick-fix poškodenej plávajúcej podlahy, sadrokartonové oblúky, plastové okná a parapety, hliníkové žalúzie. Obmedzené možnosti umiestnenia jednotlivých kusov nábytku. Improvizácia, dočasné riešenia, ergonomické kompromisy. Toto všetko dôverne poznám aj z vlastnej skúsenosti a uvažujem nad tým, ako táto skúsenosť(estetická aj funkčná) formuje moju vnímavosť a citlivosť.

Petržalské terasy sú pre mňa symbolom nevyužitého potenciálu, rada si ich predstavujem v utopickej verzii – ako promenádu so živými prevádzkami, bez odpadkov, kde si rozmanité zoskupenia ľudí nekonfliktne vychutnávajú slnečné počasie. Petržalské exteriéry kontrastujú svojou monumentalitou s úspornými bytovými jednotkami. Paneláky tvoria dlhé línie zbiehajúce sa kdesi v diaľke, priestor je veľkorysý a odcudzený. Geometrickú striktnosť narúša organickosť popraskaného asfaltu, odpadkov a trsy trávy prerážajúce cez betón. Terasy stimulujú moju predstavivosť, sú ako projekčné plátna kde sa môže udiať čokoľvek. Pôvodný stav je reflexiou miesta, ktoré považujem za definujúce moju identitu. Pokúšam sa oslobodiť svoje vnímanie od čisto pragmatického rámca. Bránim sa estetickému znecitliveniu, ktoré vzniká v spojení s miestami, ktoré sú súčasťou každodennej rutiny.     Verím, že nie je potrebné unikať a že existuje možnosť pretvárať.

 

 

Poriadok vecí, Kunstverein Bratislava, 10.3.-24.3.2017, Foto: Michaela Dutková

V sérii Poriadok vecí sa sústreďujem na priestor. Nielen na izbu, v ktorej bývam, s ktorou som spojená tým najintímnejším spôsobom, ale aj na miesta verejné, na ktoré nemám priamy dosah, a predsa sa s nimi potrebujem zžiť. Nie je premňa možné denne cez ne prechádzať a nevenovať im pozornosť. Nedokážem ich brať iba ako prostriedok k dosiahnutiu praktických cieľov ako je transport či nakupovanie potravín. Ak by som v nich nedokázala nachádzať skrytý potenciál, ak by som sa s nimi nedokázala stotožniť, nemohla by som v nich existovať. Preto si cibrím citlivosť na nenápadné detaily, pokúšam sa vnímať príbeh, ktorý mi napovedajú, a cez to pochopiť, prečo sú veci také aké sú a prečo sú tam kde sú. 

Stále viac redukujem obraz o nadbytočné detaily, o zavádzajúce informácie.

V procese stvárňovania vecí na mojich obrazoch ich musím rozpitvať, dlho sa zamýšlať nad ich podstatou, nad tým ako sú previazané so mnou a medzi sebou navzájom. Nad tým, aké je ich miesto a aká je ich najčistejšia podoba. Výsledkom teda nie je popisný obraz daného miesta, ale súhrn symbolických, subjektívne vnímaných znakov a konkrétnej podoby priestoru.

 

 

Pokoj, PRFR studios, 15.10.-7.11.-2015

V auguste minulého roka som sa presťahovala do jednoizbáku v Petržalke, do toho istého paneláku v ktorom som vyrastala, v ktorého blízkom okolí chodila do škôlky, na základnú školu, na klavír do ZUŠky aj na gymnázium. Predošlé roky som trávila celkom inde – v starom meste a jeho okolí – tam som chodila na vysokú školu a do svojho vtedajšieho ateliéru. Ten som presunula z Továrenskej na Zlaté piesky.Aby som mohla byť finančne samostatná, musela som hľadať pravidelný zdroj obživy – najskôr to bola zmes rôznych brigád – upratovanie, vypomáhanie v sochárskej dielni a príležitostná práca na bare, neskôr práca na polovičný úväzok tlačiarni, kde robím stále. Okrem životného priestoru sa začal meniť aj môj biorytmus – pravidelné skoré vstávanie a kľudné večery doma. Na presuny do rôznych kútov mesta som začala využívať auto – ktoré sa stalo ďalším mikro priestorom pre môj život. Dni sa stali predvídateľnými – budíček na 6:30, sprcha, káva z koťoga (ktorú pijem z mojej obľúbenej šálky), ciga (ktorú odklepávam do môjho obľúbeného popolníka), raňajky(posledný rok je to stále dokola hrianka s rukolou, suchou salámou a cheddarom). Ďalej cesta autom do práce, v zápche, ktorú som začala vnímať ako priestor na „ranné zamyslenie“, nasleduje práca a obed donesený z domu. Potom unikám do svojho ateliéru, kde prepnem do celkom iného sveta – s celkom inými problémami, s inými kritériami a motiváciami. Málokedy mám ešte chuť ísť sa niekam do mesta „socializovať“ – presun by bol komplikovaný, financie a energiu treba šetriť… Takže namiesto do krčmy vedie moja cesta do obľúbeného supermarketu. Doma v posteli si pustím film alebo otvorím knihu – na nočnom stolíku mám položený pohár s vínom a popolník. Moja posteľ (vlastne je to rozkladací gauč) premňa predstavuje kráľovský trón, izba-byt je mojim kráľovstvom. Na výstave POKOJ sú zobrazené všetky moje každodenné „svety“ – rituály, módy v ktorých sa nachádzam, ale aj to, ako vnímam svoju minulosť, budúcnosť – pokúšam sa zachytiť svoj „typ“ – v jednej časti výstavy v akomsi mýte o sebe samej (Červená čižmička, Veľké dievča,..), v inej časti zobrazované scény viac súvisia s reálnymi situáciami – nájdu sa tu tiež prvky odkazujúce na konkrétne miesta(napr. jazero draždiak, alebo izba so žalúziami). Scéna na obrazoch sa mení, ale postavy na nich sú si podobné, majú dokonca podobný výraz.. Zdajú sa byť v mysli stále na tom istom mieste , nesú si svoj „svet“ stále so sebou – pomáhajú si istými „amuletmi“ – cigareta, farby, ofina, atď. Tým sa práve zaoberám – ako banálne veci získavajú svoju „magickú“ funkciu – ako mi pozornosť na tieto veci a určité rituály prinášajú „pokoj“, istotu a zmysel každodenného života.