Texts & Media

Necessity of Artifice, Photoport, Bratislava

text: Ľuboš Lehocký

Vystavený súbor diel Alexandry Barth z rokov 2022 – 2023 vznikal po jej presťahovaní sa zo Slovenska do talianskeho Sanguinetta. Barth prostredníctvom obrazov z tohto obdobia skúma svoj nový životný priestor, miesto, ktoré sa stáva jej novým domovom. Autorka si vizuálne ohmatáva interiér a zariadenie, ktoré bolo a ostalo jeho súčasťou, snaží sa s ním zžiť, pochopiť ho a prekročiť prah cudzieho, ktoré sa stáva jej vlastným. Všetko je pre ňu nové a iné a zároveň aj ona je tam, na mieste, kde začala žiť, nová a iná. Medzi autorkou a miestom sa vytvára vzťah. Spoznáva pritom nie len fyzickú podobu vecí a miesta, ale aj ich pôvod, históriu a skryté kontexty súvisiace s novým geografickým a kultúrnym zázemím. 

Vizuálne, aj pri zvýšenej miere detailnosti a farebného registra oproti dielam spred niekoľkých rokov, pociťujeme pri pohľade na jej súčasné maľby stále istú neurčitosť. Súvisí to aj so zvláštnou, „umelou“ svetelnou atmosférou, ponurým koloritom, výberom a ohraničením scény, perspektívou pohľadu vyraďujúcou veci z ich kontextu. Barth si vyberá pohľady, ktoré neumožňujú spoznať celok, smeruje svoju aj našu pozornosť kamsi popod, popri, alebo cez veci a vymedzený neurčitý časopriestor, ktorého kontúry iba tušíme. 

Historizujúci nábytok, zariadenie interiéru a miesto, v ktorom sa v jej obrazoch ocitáme, by mohlo byť priestorom kohosi domova, ale aj opusteného domu, hotela, alebo filmových kulís, dnes aj pred desiatkami rokov. Dochádza tu k oscilácii medzi čímsi povedomým, dôverným a cudzím, umelým. V spojení s maliarskou technikou a mierou realistickosti podania môžu tieto kvality jej diel ústiť až k recepčnému zážitku čohosi ako „uncanny valley“. Niečo sa nám zdá už-už naše, takmer také, ako si myslíme, že by malo byť, už-už to chápeme a uchopujeme, ale stále je tam moment neistoty, znepokojenia, neúplnosti, cudzoty. 

Alebo je všetko v poriadku a tým nepatričným a cudzím sme v tomto kontexte my, náš pohľad a naše očakávania, založené na minulej skúsenosti? 

Tento projekt bol podporený formou štipendia Fondom na podporu umenia.

Obrázok má prázdny alt atribút; jeho názov je Snímka-obrazovky-2021-11-20-o-15.32.40-1024x186.png

The door hinge, A SUD, Pescara

Seconda personale a Pescara di Alexandra Barth. La mostra, a cura di Massimiliano Scuderi, rappresenta l’ultima ricerca artistica della pittrice slovacca che trova origine ed ispirazione nel Precisionismo americano, movimento che vide, a cavallo tra le due grandi guerre, artisti come Charles Scheeler e Giorgia O’Keeffe articolare un linguaggio fondendo il cubismo al realismo. Alexandra Barth (1989, Malacky, Slovacchia) è interessata agli aspetti peculiari dell’attività umana, nella disposizione sistematica dello spazio, negli aspetti intimi dell’architettura degli oggetti di utilità. L’uso dell’aerografia le consente di lavorare con l’impronta della “realtà fotografica”.Fondendo il minimalismo al gusto postmoderno per la frammentarietà e l’infra-ordinario, apre l’orizzonte critico della pittura sulla pittura. Giulio Carlo Argan nel 1976 parlando di “pittura-pittura” affermava che essa non è un linguaggio, cioè un mezzo per significare altro da sé. La pittura può muoversi soltanto entro i propri limiti, la pittura non può essere giudicata se non dall’interno della pittura e cioè che l’operazione critica è coestensiva e contemporanea dell’operazione pittorica.I numerosi quadri in mostra presso la galleria A SUD rappresentano il saggio di una pratica pittorica attenta che ricorda illustri predecessori come Domenico Gnoli che focalizzando l’attenzione sui particolari determinò un nuovo modo di guardare al quotidiano, nei molteplici aspetti di una monumentale ordinarietà oppure la costruzione delle immagini enigmatiche di Magritte.La mostra, promossa dalla Fondazione Zimei con il supporto dello Slovak Arts Council, sarà visitabile da sabato 11 Giugno 2022 fino al 3 Settembre 2022 alle ore 18.00 presso la galleria A SUD, nel rispetto delle misure anti-Covid 19.Alexandra Barth (1989, Malacky, Slovacchia) vive e lavora in Sanguinetto (Verona).

Massimiliano Scuderi

The door hinge, A SUD, Pescara

Alexandra Barth’s second solo show is held in Pescara. The exhibition, curated by Massimiliano Scuderi, represents the latest pictorial research of the Slovak painter who finds origin and inspiration in American Precisionism, a movement that saw, between the two great wars, artists such as Charles Scheeler and Giorgia O’Keeffe which articulate a language by merging cubism with realism.Alexandra Barth (1989, Malacky, Slovakia) is interested in the peculiar aspects of human activity, in the systematic arrangement of space, in the intimate aspects of the architecture of utility objects. The use of airbrushing allows her to work with the imprint of “photographic reality”.By merging minimalism with a postmodern taste for fragmentation and the infra-ordinary, she opens the critical horizon of painting over painting. Giulio Carlo Argan in 1976 speaking of “painting-painting” stated that it is not a language, that is, a meaning beyond itself. Painting can only move within its own limits, painting cannot be judged except from within the painting, that is, that the critical operation is coextensive and contemporary with the pictorial operation.The numerous paintings in the exhibition at A SUD gallery represent the essay of a careful pictorial practice that recalls illustrious predecessors such as Domenico Gnoli who worked by focusing attention on the details determined a new way of looking at everyday life, in the many aspects of a monumental ordinariness or the construction of Magritte’s enigmatic images.The exhibition, promoted by Fondazione Zimei and supported by the Slovak Arts Council, will be open from Saturday 11 June 2022 at 6.00 pm at the A SUD gallery, in compliance with anti-Covid 19 measures.Alexandra Barth (1989, Malacky, Slovakia) Born in 1989, studied at the Academy of Fine Arts in Bratislava (2013-2016). Lives and works in Sanguinetto.

Massimiliano Scuderi

_________________________________

The prescious banality od Alexandra Barth’s pictures by Matus Novosad

/download in SK

/download in ENG

Design: Jana Bálik

Text: Matúš Novosad

English translation: Michael Frontczak

Editor: Filip Vančo, Photoport

Supported by the Slovak Arts Council / FPU

_______________________________

THE DREAMS IN WHICH I’M_____ARE THE BEST I’VE EVER HAD

25.9. 2021 – 21.10. 2021, Mauve, Vienna

curated by Michal Stolárik

Alexandra Barth, Filip Dvořák, Martin Kolarov, Marek Kvetan, Jaroslav Kyša, Kristián Németh,
Ľubomíra Sekerášová, Adam Šakový

The lines from a notoriously famous song naturally trigger ambivalent feelings, automatically shifting us into the context of a broken or dream-like reality, experienced mindfucks, true hallucinations, and the absurdity that comes from lived reality. Contrary to the lyrics by British band Tears for Fears, turning our attention to the misery resulting from the bleakness of daily routines, this exhibition draws inspiration from a spectrum of absurd and ungraspable feelings emerging from a formally and ideologically twisted reality.

Surrealistically structured spatial scenery represents a selection of works of Slovak and Czech artists that work with simple but expressive artistic gestures, applied to everyday life forms and objects like architectural elements: trivial components of interiors, readymade objects or live creatures. What we are looking at is, however, not what we are looking at. A quick glance at the selected artworks merely accelerates the imperfection of our senses that underlines the insufficient assessment of the given pieces of information and the links among them. Just imagine you were to read the title and the lead sentence, without paying attention to the whole article.

The curator’s project is an intimate visual essay working with a styled reality inspired by real life. The very nature and depicting capacity of the individual works reject all generally valid convictions, creating a vague line between reality and its faint semblance. Subtle detours and shortcuts open themes of everyday existence, (hyper)realism, symbolism, faith, personal mystification, or playfulness in contemporary art, with an inherent accentuation of the fragility of today’s society.

Alexandra Barth (b. 1989, Malacky) explores the potential of airbrush painting, which she uses for her attentive work with the light and textures of portrayed materials. Barth observes private spaces and details from the interiors of unknown homes through her minimalistic compositions and carved out reality. Through curated selection of her own photographic prototypes she pursues details of furniture or spaces during unfinished reconstructions, discovering dramatization of the everyday.

Michal Stolárik

Obrázok má prázdny alt atribút; jeho názov je Snímka-obrazovky-2021-11-20-o-15.32.40-1024x186.png

_________________________________

Scenography, CHRIS SHARP GALLERY, Los Angeles

June 19 – July 31 2021

Alexandra Barth is essentially a still life painter. Working in air brush, Barth portrays stark and moody interiors of a relatively nondescript, middle European character. Her cold, quasi-photographic imagery is freighted with a nebulous, if noirish narrative charge; far from cozy and welcoming, it contains a certain menace, as if these were forensic details of a crime scene. The uniform Ikea-style furniture found in her interiors, which recalls the utopian production ideals of Bauhaus, Russian constructivism, and even post-war American design, assumes a somewhat dystoptian character here, by virtue of having all but fully realized the homogenizing tendancy of these movements. The unexpected angles of Barth’s compositions wield a rushed, snapshot quality while recalling the dramatic angularity of constructivism– a drama that is heightened by the work’s penchant for chiaroscuro lighting. As such, these ostensibly simple still lives are full of a rich and dynamic strangeness which subtly upends their apparent banality while depicting certain legacies of modernism within every day life.

Chris Sharp

Obrázok má prázdny alt atribút; jeho názov je Snímka-obrazovky-2021-11-20-o-15.32.40-1024x186.png

_________________________________

Meno domu, kurátor: Matúš Novosad, 21.5. – 17.6.2021, Photoport

   Meno domu je označenie označovania. Nie je to performatívny rečový akt ako ho určuje Austin ale slepý bod signifikácie; všimni si AB obraz Anténa (2020).

   Podobný princíp objavuje Lacan a jeho Meno otca: ten je ako aktívna podstata zákona nahraditeľný aj len svojím označením. Jeho neprítomnosť tvorí podklad reťazca signifikácie, teda vstupu subjektu do symbolického priestoru.

   Forklúzia, zavrhnutie je proces, počas ktorého neprebehne presun niektorého signifikantu do symbolickej štruktúry. Je vyvrhnutý mimo podvedomie a tak sa ukazuje v Reále. Napríklad ako Duch, pozostatok figúry. Neprítomnosť je základným stavebným kameňom celistvosti. Niekdy sa však prevrhne, zaplaví základy a vzniká psychóza: ,,Co je psychotický fenomén? Je to vynoření určité signifikace v realitě, signifikace, která vypadá, jako by nic neznamenala – a to právě proto, že ji nelze s ničím spojit, neboť nikdy nevstoupila do systému symbolizace -, ale která může za jistých podmínek otřást celou stavbou.” Psychóza je však pripovnávaná aj ku láske: nerozlíšiteľnosť toho, čo je vonku a vo vnútri. Lacan o vzniku psychózy tvrdí: ,,Toto selhání Jména otce na onom místě prostředníctvím trhliny, kterou otevírá v signifikátu, zahajuje kaskádu různych přepracování signifikantu (…) dokud se nedospeje na takovou úroveň na níž se signifikant a signifikát stabilizují v delirantní metafoře.” 

   Psychóza sa u AB nedeje, ale jej obrazy majú ku nej blízko: nápodoby interiérov, obsahujúce skrz vzťahy prvkov medzi sebou zdanie príbehu; fantomatické narácie. Vidíme stopy minulých majiteľov, vd’aka čomu to nie sú triviálne zobrazenia domáckeho pokoja (hygge, biedermeier) ale skôr Ducha domácnosti. 

   Nie je to ešte celkom prispôsobený, vygumovaný domov; ozývajúci sa minulí majitelia tvoria naše stredovýchodné zakorenenie v kultúre, ktorej socio-ekonomické možnosti nie sú identické s tým aké možnosti deklaruje rovina konzistencie obrazov, na ktorej AB participuje. Nepohodlie jej obrazov ešte dokážeme zvládnuť, poskytuje nám sublimáciu, estetizáciu našich podmienok života; obrazy sa ľahko napájajú na priestory strednej vrstvy. Nie som si istý či sú ňou aj vlastnené. Ich zhodnocovaním a zobrazením sa môžu stať pre majetnejších niečím exotickým:

viaceré predlohy ku obrazom pochádzajú z lacných internetových bazárov, nekonečných nepríťažlivých ponúk, z rýchlych informujúcich fotografií; nájsť niečo hodnotné, čo druhí prehliadli, napokon to ani je ponúkaná vec ale jej zobrazenie. Zobrazovanie vlastnej triedy môže byť paradoxne jej sfalšovaním; aké fantázie, triede AB neprísluchajúce, umožňujú jej obrazy (v tomto zmysle porovnať s Tamarou de Lempickou a spätne je možné si zas všimnúť malý AB obraz s bordovou drapériou)?

   Niekoľkými zahnutiami sa odohráva premena významov duch a domov: vidíme interiér, cez ktorý sa nesie duch domáceho. Na domáceho Ducha sa zmení v momente, ked’ si všimneme vzťahy medzi prvkami, pozostatky látok, opustené rozostavenia, ktoré sa stávajú samotným Duchom (malý výkrik): veci zastupujú ľudí, sú oživované.

   Zároveň sa však Duch objavuje ked’ metaforicky prejdeme za roh obrazu, ako my sami v obraze, pričom to nie je plná identifikácia, rozdeľujeme sa a vciťujeme do pozície autorky, ktorá sa hlavne vd’aka diagonálam niekedy akoby vznášala v priestore, čo je vyhrotené napríklad v neprítomnosti (sic!) nášho odrazu v zrkadle na obraze Červeného kresla so zrkadlom (2021) alebo v pohlcujúcej čiernej obrazovke na obraze Televízneho prijímaču (2021). V skúsenosti pôsobenia AB diel, nám môže obraz odraziť to, že nemáme odraz; vznášame sa ako Duch, hľadáme ho, seba. Môžeme mať pocit, že sme tam, ale zahalení neviditeľným plášťom, čo je vystupňovanie pocitu schovania (varianta domáckeho pocitu), hlbšie a d’alej, znovu aporeticky, pretože tam nie je nikto, kto by nás mohol vidieť; schovaní aj pred schovaním: vytratený rukopis sa prenáša do námetu. Ten ešte stále silnejšie vytvára voči maľbe neviditeľnosť. Tak sa znova artikuluje lacanovský princíp spolupôsobenia prezencie a absencie: označenie toho, že sa schovávame, vytvára pocit, že tam je niečo, pred čím tak máme/môžeme činiť. 

   Neprítomnosť vysledovateľného miesta tých ktorí tvoria, skrz ich obrazy je základom “skutočne” abstraktného, nie len takého, ktoré užíva “výtvarné formy”; abstraktné je účinok, nie forma. AB obrazy sa stávajú abstraktnými v triviálnom(?) zmysle cez postupné osamostatňovanie foriem ktoré u nej trvá roky. Akú má povahu táto samostantosť foriem? Sú znova aporeticky jemne naliehavé v prepojenosti s ostatnými formami a zároveň sú ostrejšie sa vyrezávajúce v momente ich premeny na “výtvarnú formu” z rozpoznávanej formy; viac ako o konštrukcii môžeme hovoriť o momente zapadnutia foriem do seba, aj pre ich pôvod v nájdení; nájdenie skonštruovaného môže zastupovať zmysluplnosť v rozšírenom význame. Vtedy sa všetky prvky prepájajú, čo u AB končí ich pádom znova do rozpoznania vecí. Špecifickým príspevkom AB ku abstrakcii je vrezávanie a vyrezávanie sa foriem na jej obrazoch, čo sa spája v pojme vrez, o ktorom som písal v súvislosti s AB na inom mieste. Tu na to žiaľ nie je priestor.

  

AB pri viacerých príležitostiach spomína konštruktivistov. Vzťah ku nim vzniká najmä skrz diagonálu, avšak aby to bolo plne naplnené, muselo by sa jednať o pohyb v diagonále. Diagonálou AB dosahuje “zabstraktnenie”, avšak konštruktivistom, napríklad Moholy-Nagyovi šlo o imaginárne vykĺbenie pohľadu z daných fyzikálnych súradníc. Hodnota abstrakcie vzniká práve nelokalizovateľnosťou subjektu (vznášania sa “ako Duch”, čoho prekladom v rámci techniky je airbrush) na obraze, ktorí sa vd’aka tomu stráca, čo sa AB darí skôr súčtom kompozície, námetu a techniky ako lokalizovaním do jedného prvku, cez ktorý by sa dial vpád nelokalizovaného. Pri Pollockovi sa spomína, že jeho vynálezom je práve položenie plátna na zem, obraz tak už nie je konštruovaný na základe gravitácie (nepoznáme jeho miesto); pád všetkých foriem smerom dole sa premenil na pád farby. 

Airbrush je zaujímavý jedným svojím momentom v procese, ked’ sa deje nejednoznačnosť toho, či sa už odohráva nanášanie farby. Je to ešte len vzDuch? alebo už jemný poprašok farby? Tento stav medzi môže obsahovať bohaté úložisko vnútromaliarských problémov/zábavy.

   Voči konštruktivistom je dôležité uvedomiť si rozdiel medzi zobrazením zastavenia v diagonále a zobrazením diagonálneho pohybu. Pohyb pohľadu na AB obrazoch sa v prezentovaných dielach deje skôr predo-zadne; na výstave obrazy zas vytvárajú v priestore pred sebou a medzi stenami, niečo ako miesta ohluchnutia,- na stenách zas obrazy tvoria zahatanú možnosť predĺženého priestoru, prekryté vstupy. Predo-zadná orientácia je niečo pomerne nové, čo sa začalo objavovať na jej obrazoch približne od minulého roka. Je to dosahované rozostrením a šerom, ktoré prerezáva záblesk svetla; airbrush podporuje a je podporovaný. Niektoré AB obrazy zobrazujú momenty, ktoré sú uvidené v mžiku svetla, teda vidíme to, čo je schované v tme; mohlo by byť otázkou ako sa mimo námetu deje mžik v jej maľbe. Nejedná sa o statické divadelné osvetlenie, aj ked’ obrazy majú časť tejto dramatickosti, ale o sekvenciu pred zopakovaním upadnutia motívu do nevidenia. Zmena oproti predchádzajúcej výstave AB je v tom, že sa jednalo o niečo blízke pódiu, tu vidíme naproti tomu zvláštny typ scénickosti so subjektami zamlčanými/umlčanými ako objekty na scéne. Sú nepriznaní, za neviditeľným plášťom, rovnako ako aj tí v hľadisku.

   K Duchom, domom a osudom jej obrazov ako objektov výmeny sa pripája Plíniov opis patricijského domu, ktorý však už za jeho čias nebol možný. Principiálne tvorí protipól ku Vitriuviovmu pôvodu umenia: v átriu boli zobrazené vosky a potréty predkov. ,,Okolo a popri prahu sa nachádzali ďalšie obrazy týchto hrdinských duší, vedľa ktorých sa pripevňovala korisť zhabaná nepriateľom, pričom potenciálny kupec domu nemal právo odstrániť ich: takže, aj ked’ sa majiteľ menil, spomienka na triumfy, ktoré dom zažil, pretrvávala naveky.”

   Obraz zachytávajúci podobnosť je u Plínia niečo veľmi blízke právnickej problematike, je to obraz-odtlačok, ktorí vytvára nehybný bod, podklad, narozdiel od dneška, kedy je obraz objektom výmeny. Didi-Huberman píše, že je to ,,matica podobnosti určená na legitimovanie istej pozície jednotlivca v genealogickej inštitúcii rímskeho gens”. Obraz tu neznamená “niečo umelecké”, ale niečo suchopárne, je to jednoducho odtlačok, matrica. To má d’alekosiahle následky, pretože tvár, odtlačok, vosk, matrica nie je v pozícii v ktorej by mala byť kodifikovaná najmä akadémiou, ale podobnosťou zahŕňajúcou omnoho väčší priestor,- to je blízke antropológii. Tento pre Plínia dôstojný pôvod obrazov opisuje už vtedy ako zbúraný nenásytnou chuťou po umení. V domoch boli ,,nepravé-mramory”, ,,neexistujúce škvrny”, obrazy priťahujúce pohľad materiálom, nie podobnosťou. Môžeme AB maľbám rozumieť ako validizácii sociálneho postavenia a tak snahe o jeho prekonanie, skrz premeny lacných materiálov na zdanlivo luxusné? Otázku ktorú AB interiérmi provokuje je: ako budú jej obrazy v domácnostiach pretrvávať? Ako sa s obrazmi neprítomnosti aktérov života bude žiť, ked’ sa vymenia ich vlastníci/obyvatelia: ako prenášať generáciami obrazy domova? Čím sa dokážu stať v genealógií dedictiev? To, čo sa podľa Plinia udialo, je klamanie o vlastnom pôvode: na mieste, ktoré je nutné zachovať ako miesto rodinných búst je daný obraz niekoho, kto tam nepatrí; falošný predok. A čo v tvorbe AB znamená konzervatívne?

                                                                          

                            Matúš Novosad

Obrázok má prázdny alt atribút; jeho názov je Snímka-obrazovky-2021-11-20-o-15.32.40-1024x186.png

Video report Configurations of the banal / by Art You Can Eat

Obrázok má prázdny alt atribút; jeho názov je Snímka-obrazovky-2021-11-20-o-15.32.40-1024x186.png

Obrázok má prázdny alt atribút; jeho názov je Snímka-obrazovky-2021-11-20-o-15.32.40-1024x186.png

Konfigurácie banality (v dramatickom osvetlení), Phoinix, 29.5.2020

Obrazy Sandry Barth sú pre mňa ideálnou extrakciou samoty.
Čistá plošná maľba airbrushom, tupovaním a používaním stencilov redukuje zbytočnosti, a akcentuje pár hlavných predstaviteľov. Sú nimi predmety, inštrumenty, domáce utenzílie v priestore, ktorý im je javiskom. A zrazu rozmýšľame nad tým, že vlastne tými zbytočnými sme my. Ak sa aj nachádza na obraze nejaká osoba, je ňou pravdepodobne skratka Sandry samej, o to viac odosobnenej v kontraste s predmetmi, ktorými sa práve zaoberá. Najprv som sa na tie tváre dívala skrz portréty Alexa Katza. Teraz ma napadol Modigliani a jeho anonymné špáry namiesto očí ktoré maľoval Jeane Hebuterne,. Osoba na obraze je môže byť Vermeerovou mliekárkou, čitateľkou listu, či ženou vážiacou perly. Až sa zdá že pre Sandru má väčší význam uzol káblov než ona sama. Jej pozorovanie vlastného okolia dáva význam veciam a berie ho ľuďom. Napadá ma Sylvia Plath ale neviem či to nie je ofinou. (Petra Feriancová)

Barth zaujíma estetická stránka ľudskej snahy o systematické usporiadanie priestoru – súkromná architektúra úžitkových predmetov. Čerpá z vlastných fotografií (ktoré nearanžuje), alebo nájdených fotografií z realitných inzerátov. Na rozdiel od predchádzajúcej tvorby, v ktorej AB redukovala realitu na čo najjednoduchšie formy, sa teraz obsedantne, priam filigránsky zameriava na svetlo a drobné detaily definujúce materiál, či časť konštrukcie (ku ktorým pristupuje často veľmi arbitrárne). Použitie airbrushu umožňuje pracovať s dojmom „fotoreality”. Výtvarné prostriedky sú však použité voči zobrazovanej skutočnosti zavádzajúcim spôsobom. Vzniká tak určitý materiálový a svetelný klam, podobne ako pri filmových kulisách. Kompozičné členenie obrazu je inšpirované reklamnou fotografiou, či filmovou kamerou, ktorá kladie dôraz na dramatickosť scény.  Vizualita týchto malieb má blízko k digitálnemu renderu alebo umelej realite počítačových hier, čo vo výsledku posilňuje napätie medzi familiárnosťou námetu a odcudzenosťou jeho maliarskeho prevedenia.

Alexandra Barth (*1989, Malacky) študovala maľbu na bratislavskej VŠVU v ateliéri Ivana Csudaia (2007 – 2013). Vystavovala na viacerých samostatných a skupinových projektoch najmä v nezávislých bratislavských galériách (HotDock, Žumpa, Temporary Parapet, PRFR). Vo februári 2020 mala samostatnú výstavu v talianskej Pescare (Fondazione Zimei). V roku  2017 založila artist run galériu Temporary Parapet v bratislavskej Petržalke. V súčasnosti žije a tvorí na vidieku neďaleko Bratislavy.

Configurations of the banal (in a dramatic lighting), Phoinix, 29.5.2020

Barth is interested in the aesthetic aspect of the human endeavor, in the systematic
arrangement of space – the private architecture of utility objects. She draws from her own photographs (which she does not arrange) or found photos from real estate advertisements.
Unlike her previous work, in which AB reduced reality to the simplest possible forms, she now obsessively and precisely focuses on light and small details defining materials or part of the structure (which she often approached very arbitrarily).
The use of airbrushing makes it possible to work with the impression of “photographic
reality”. The artistic means are however used in a misleading way when compared to the
displayed reality. This creates a certain material and light illusion, similar to film scenery. The compositional division of the image is inspired by advertising photography and film camera, which emphasizes the dramatic quality of the scene.
The visuality of these paintings is close to that of digital renderings or artificial reality of computer games, which in turn strengthens the tension between familiarity of the subject and the alienation of its artistic execution.
The exhibition was made possible thanks to financial support from the Slovak Arts Council (Fond na podporu umenia).

Alexandra Barth (*1989, Malacky) studied painting at the Academy of Fine Arts in Bratislava in the studio of Ivan Csudai from 2007 to 2013. She has exhibited in several solo and group projects, especially in independent galleries in Bratislava (HotDock, Žumpa, Temporary Parapet, PRFR). In February 2020 she had a solo exhibition in Pescara (Fondazione Zimei) in Italy. In 2017 she established the artist run gallery Temporary Parapet gallery in Petržalka, Bratislava. She currently lives and works in the countryside near Bratislava.

The Elevator, Fondazione Zimei
c/o spazio urban gallery
Via L’Aquila n°31 – Pescara, 29.2.2020


Intervista a cura di Massimiliano Scuderi


_ MS : Che approccio hai alla pittura? Ti riferisci ad un altro quadro nella storia dell’arte o al contesto in cui vivi?
_ AB : Molto è legato al luogo dove vivo. Petržalka è la più grande area residenziale di Bratislava, prima della seconda guerra mondiale in tedesco si chiamava Engerau. Venne realizzata molto velocemente dal regime comunista, con grandi blocchi di edifici.

_ MS : Ti chiedo del contesto riferendomi ad un libro di Igor Zabel sull’estetica dell’Europa dell’Est e alla stretta relazione che c’è tra l’arte e la politica.
_ AB : Questa definizione è molto forte per me, ma ovviamente tutta l’arte in un certo senso è politica. La mia ricerca è legata all’esperienza che ho del contesto in cui vivo e se vuoi questo può essere considerato in un certo senso politico. Il mio interesse ruota principalmente intorno alla vita che mi circonda, agli oggetti quotidiani, a come si organizzano, a come appaiono, esteticamente intendo dire. Per molto tempo la mia pittura è stata autobiografica, adesso sono molto lontana da questa dimensione. Ora la mia esperienza dei luoghi che abito è fondamentale.

_ MS : I tuoi recenti quadri approfondiscono la riflessione sugli spazi, sull’architettura e sulle sue caratteristiche specifiche. Da piccole scatole, ai dettagli architettonici.
_ AB : Si esattamente, come vengono organizzati gli spazi, soprattutto quelli privati, così come gli spazi pubblici, sono molto stimolanti per me., perché sono molto complicati, articolati ed astratti.

_ MS : Che relazione c’è nelle tue opere con l’astrazione?
_ AB : Tutto deriva dalla realtà, tutto quanto si astrae come se le cose si sublimassero e ti trovassi a ridurre sempre di più la loro forma. Ed è proprio l’ approccio astratto agli oggetti che mi interessa. Se tu togli i dettagli dalla realtà e ti concentri sulla logica delle cose, all’organizzazione delle architetture, ottieni l’astrazione. Non solo riducendo i colori, ma intendo come se distillassi l’essenza delle cose.

_ MS : La tua ultima produzione è basata su tonalità di grigio. E’ relativa a quella riduzione delle forme a cui ti riferivi? Come se tendessi alla monocromia.
_ AB: Per me la relazione con il colore è strettamente connessa con il fatto che voglio concentrarmi esclusivamente sulle forme dello spazio, sulle qualità grafiche dell’architettura. Il colore distrae troppo da questo, per questo l’ho messo via, tendendo alla monocromia. Il colore porta con se altre implicazioni simboliche, altre qualità, che agirebbero sulla pittura, vedresti solo il rosso Anche se piano piano sto riapprocciandomi al colore e alle sue caratteristiche.

_ MS : Che mi dici circa la tecnica. Tu usi il linguaggio della pittura tecnicamente in modo classico, ma usi anche molto gli stencil. Quando e perché scegli di usare una, piuttosto che un’altra?
_ AB : Uso gli stencil perché è un modo per cambiare l’ agire nella pittura, per verificare e modificare la visione dell’immagine. Ma anche dipende dallo spray che uso che crea una superficie granulare che colpisce in modo diverso la luce, l’immagine è più ariosa. Adesso sto provando ad usare ad esempio le spazzole per capelli. Perché la pittura offre molteplici possibilità.

_ MS : Quali pittori ti piacciono, tra quelli contemporanei e del passato?
_ AB : E’ difficile dire, ma sto osservando con molta attenzione alcuni pittori del passato come i costruttivisti.

_ MS : Ho notato subito anch’io la relazione con alcuni futuristi russi.
_ AB : Come El Lissitzky, soprattutto nella composizione delle forme. Ma anche la pittura metafisica come De Chirico, Morandi, che sono riferimenti molto forti per me, ma anche Hopper. Inoltre ho scoperto dei pittori americani degli anni trenta e quaranta poco conosciuti, come Charles Sheeller che è a metà tra il fotorealismo e le influenze del Costruttivismo e del Futurismo. All’interno poi della sua pittura ci sono delle cose strane che appartengono al gusto di quegli anni, prima della seconda guerra mondiale. Come pure sono rimasta molto colpita quando ho scoperto la pittura di Kay Sage che era anche la moglie di Yves Tanguy. Una pittura molto dark e basata sul vuoto, una pittura che da’ la sensazione di infinito.

_ MS : Cosa presenti a Pescara?
_ AB : La serie che presento a Pescara è legata alla banalità delle cose che mi circondano, le cose infraordinarie. E’ come se volessi costruire dei monumenti a queste cose che appartengono alla mia vita quotidiana, come se fossero oggetti di propaganda del quotidiano, delle piccole cose della vita.

Evidence of Absence, Hotdock project space, 12.4. – 7.5.2019, kurátorka: Mária Janušová

Samostatná výstava maliarky mladej generácie Alexandry Barth s názvom Evidence of Absence predstavuje výber z jej najnovšej tvorby. Zatiaľ čo sa autorka v minulosti prevažne venovala figurálnej maľbe s výraznou farebnosťou nadväzujúcou na pop art a tvorbu Roya Lichtensteina, od roku 2017 rozvíja svoju odlišnú, presvedčivejšiu maliarsku polohu. Jej tvorba je naďalej charakteristická ostrou plošnosťou v intencii greenbergovských kritérií modernistickej maľby, avšak z diel sa vytráca figúra, radikálne sa potláča farebnosť len na bielu, čiernu a odtiene šedej, zároveň sa redukuje detail a abstrahuje tvar. Barth sa zameriava na skúmanie okolitého priestoru – či už verejného alebo z bezprostredného súkromia –, vecí a ich vzájomných vzťahov, ktoré vníma svojím obzvlášť citlivým okom pozorovateľky. V maľbe vychádza z fotografickej predlohy, a to najmä vlastnej. Pri zaznamenávaní výjavu ju nezaujíma celok, pozornosť upútava iba na konkrétny výsek reality, ku ktorému ju priťahuje istá súhra tvarov, línií a plôch; všetko ostatné považuje za zbytočné a v maľbe to vynecháva. Pre prezentované diela je príznačný autorkin záujem o urbánne prostredie, čo sa prejavuje v znázorneniach bytového, ako aj verejného priestranstva. Mesto je s Alexandrou Barth bytostne previazané a pre jej tvorbu je úplne smerodajné. Takmer celý život prežila v Petržalke, kde sa do nej vtláčala každodenná prítomnosť a šedosť panelákového sídliska, ako aj monumentálne čisté formy a ich kontrastné pôsobenie s komornými utilitárnymi stavbami, teda prvky, ktoré môžeme nájsť aj v jej obrazoch. I keď autorkina maliarska tvorba dlhodobo balansuje na pomedzí reality a abstrakcie, v predstavenej sérii je možné badať výraznejší posun k tvarovej abstrakcii. Tým jej diela ešte viac naberajú na mnohovýznamnosti a symbolike. Spolu s použitím až prehnane fádnych veľkých plôch monotónnych farieb Barth vytvára zvláštne, citlivé obrazy so psychologickým zreteľom, podobné talianskej metafyzickej maľbe a surrealizmu. Alexandra Barth (*1989, Malacky) vyštudovala maľbu na bratislavskej VŠVU v ateliéri Ivana Csudaia (2007 – 2013). Vystavovala na viacerých samostatných a skupinových projektoch najmä v nezávislých bratislavských galériách, napr.: Žumpa (2018), Sumec (2018), Temporary Parapet (2017), Kunstverein Bratislava (2017), PRFR Studios (2016; 2015). Bola viacnásobnou finalistkou Ceny VÚB Maľby. Jej diela sa nachádzajú v niekoľkých súkromných zbierkach. Vedie artist run galériu Temporary Parapet. Žije a tvorí v Bratislave – Petržalke. Text: Mária Janušová Výstavu z verejných zdrojov podporil formou štipendia Fond na podporu umenia. Fond je hlavným partnerom projektu.

Pozoruhodnosti, Žumpa, 26.9.2018

Miestnosť toalety nebýva predmetom estetickej kontemplácie, vnímame ju ako miesto s úzko vymedzenou funkciou. Avšak táto miestnost je často útočiskom pred spoločnosťou a prúdom diania. Človek uzavretý medzi štyrmi stenami toalety má priležitosť v kľude upierať svoj zrak na architektonické, technické a materiálové pozoruhodnosti. Môže sa pozastaviť nad pôvabom geometrických línií, textúrou dlažby a obkladov, nad vertikálami zarubní a dverí, rytmom členenia okenných rámov, nad trajektóriou trubiek… Vníma históriu drobných ci rozsiahlejších úprav naprieč niekoľkými desaťročiami, stopy vkusu a praktických možností jednotlivých majiteľov, stopy života jej nájomníkov.  Rozhodla som sa vychádzať z takéhoto pozorovania. zobrazujem kľúčové estetické momenty galérie Žumpa, ktoré upútali moju pozornosť neberúc do úvahy funkčné dôvody ich existencie. Vnímanie architektúry ignorujúc jej úžitkovosť sa podobá vnímaniu abstraktného umenia. Dovoľujem si upozorniť na jednu špeciálnu zvláštnosť priestoru Žumpy – výstupok na strope pripomínajuci štukatérsky ornament, údajne však slúžiaci na umiestnenie potrubia susediaceho bytu. Architektonický parazit, ktorý, uvedomujúc si svoju nepatričnosť, vzal na seba harmonickú formu línií “vlievajúcich” sa do stien svojho hostiteľa. A.B.

Stav vecí, Sumec, 25. 1. – 9. 3. 2018, kurátor: Ľuboš Lehocký

Alexandra Barth (1989, Malacky) je absolventkou maľby na VŠVU. Vo svojej maliarskej a grafickej tvorbe využíva princíp striktne ohraničených a jednoliatych farebných polí, redukcie výrazových prostriedkov a geometrizácie. Tematicky vychádza zo snahy definovať svoje miesto v spoločnosti prostredníctvom pozorovania elementov utvárajúcich každodennosť. V roku 2017 založila v Bratislave “artist run” galériu Temporary Parapet. Žije a tvorí v Bratislave – Petžalke.
_

Alexandra Barth nám predstavuje na prvý pohľad prosté veci: panelák, schody, okno, zostavu nábytku, ventilátor, výťah. Vec je však zložitejšia, autorku totiž zaujíma aj čosi iné ako interiér bytu a exteriér sídliska, napríklad (maliarske) abstrahovanie. Ktoré zo súboru vlastností a detailov možno vynechať, aby sme vec ešte spoznali? Čo možno opomenúť, aby sme stále boli schopní vnímať základné kvality priestoru? Vystavené diela naznačujú, že vecí, od ktorých možno abstrahovať, a pritom nestratiť spred očí to podstatné, je pravdepodobne mnoho, respektíve, tých, ktoré sú pri identifikácii predmetov a zorientovaní sa v priestore (vo svete) dôležité, nie je až tak veľa. Autorkina radikálna redukcia obrazu predmetnej skutočnosti na striktne ohraničené, jednofarebné, homogénne plochy základných geometrických tvarov by sa niekomu mohla javiť ako prejav zbytočného, samoúčelného exponovania formy. Opak je však pravdou, práve vďaka tomu dokáže Barth vystihnúť a my sme schopní vnímať stav vecí, očistený od nánosov mätúceho smogu krikľavej vizuality.

Tak ako slovo „vec“ v tomto texte chápeme rôzne v závislosti od kontextu, nadobúdajú aj „veci Alexandry Barth“ zmysel v závislosti od jej uhla pohľadu, výberu samotných vecí, kompozície, farebnosti a pod., ale aj v závislosti na kontexte ďalších diel, výstavného priestoru a napokon v kontexte životnej skúsenosti jednotlivých divákov. Čo sú teda potom veci (okrem toho, čo už bolo naznačené), ktoré môžeme pri pohľade na diela Alexandry Barth vnímať, cítiť, tušiť? Napríklad to, čo cítime, keď z nejakého dôvodu nehybne ležíme a zamyslene sa dívame na plafón, alebo to, na čo sme mysleli, keď sme v lete sedeli na terase na najvyššom poschodí budovy, alebo keď sme sa dívali zdola na kohosi takmer nahú postavu vo výške. Alebo keď si spomenieme na pocit z výťahu, ktorým sa vozíme každý deň – ja tam, ty tam, ona tam, on inam.

Pôvodný stav, Temporary Parapet, 27.10. – 25.11.2017

Spôsobuje nutnosť tolerovať nedokonalosť znecitlivenie? Vyvoláva stiesnenosť priestoru mentálny úpadok jeho obyvateľa? Séria Pôvodný stav vznikala približne jeden rok. Počas tohto roka som zmenila bydlisko, ateliér aj pracovisko a zúčastnila sa troch rekonštrukcií. Otázka povahy priestoru a jeho prispôsobovania na mieru majiteľa sa pre mňa prirodzene stali naliehavou témou. Nosným pocitom tejto série je vlastne rozkol medzi súčasným stavom vecí a tým čo by mohlo byť inak. O túžbe niečo zmeniť.     Maľby na výstave Pôvodný stav tematicky nadväzujú na veľkoplošné grafiky zo série Poriadok vecí – pokračovala som v zobrazovaní miest a vecí, ktoré súvisia s mojou každodennosťou, začala ma však zaujímať aj bytová kultúra vo všeobecnosti. Vrátane verejných priestorov.     (Anti)estetika petržalskej všednosti, ktorú možno vidieť na fotografiách interiérov v inzerátoch realitných kancelárií. Úložné riešenia na šaty a topánky v malých priestoroch, quick-fix poškodenej plávajúcej podlahy, sadrokartonové oblúky, plastové okná a parapety, hliníkové žalúzie. Obmedzené možnosti umiestnenia jednotlivých kusov nábytku. Improvizácia, dočasné riešenia, ergonomické kompromisy. Toto všetko dôverne poznám aj z vlastnej skúsenosti a uvažujem nad tým, ako táto skúsenosť(estetická aj funkčná) formuje moju vnímavosť a citlivosť. Petržalské terasy sú pre mňa symbolom nevyužitého potenciálu, rada si ich predstavujem v utopickej verzii – ako promenádu so živými prevádzkami, bez odpadkov, kde si rozmanité zoskupenia ľudí nekonfliktne vychutnávajú slnečné počasie. Petržalské exteriéry kontrastujú svojou monumentalitou s úspornými bytovými jednotkami. Paneláky tvoria dlhé línie zbiehajúce sa kdesi v diaľke, priestor je veľkorysý a odcudzený. Geometrickú striktnosť narúša organickosť popraskaného asfaltu, odpadkov a trsy trávy prerážajúce cez betón. Terasy stimulujú moju predstavivosť, sú ako projekčné plátna kde sa môže udiať čokoľvek. Pôvodný stav je reflexiou miesta, ktoré považujem za definujúce moju identitu. Pokúšam sa oslobodiť svoje vnímanie od čisto pragmatického rámca. Bránim sa estetickému znecitliveniu, ktoré vzniká v spojení s miestami, ktoré sú súčasťou každodennej rutiny.     Verím, že nie je potrebné unikať a že existuje možnosť pretvárať